Vitajte na stránkach

  

Horehronského múzea v Brezne

 

Krátkodobá prezentácia vybraného zbierkového predmetu. Kurátori mesačne sprístupňujú zbierky, ktoré považujú za jedinečné či výnimočné z pohľadu nás múzejníkov. 

Pozrite si aj Múzejné perličky 2017 a Múzejné perličky 2015.

 

Predmet mesiaca marec 2016

Názov: Ukrižovanie, neznámy autor, 20. roky 20. stor., vkladačka do fľaše

V čase príprav na najvýznamnejšie kresťanské sviatky má ako Predmet mesiaca  marec 2016 opodstatnenie motív Ukrižovania, kompozične upraveného do sklenenej fľaše ako vkladačka.

Vkladačky do fľaše sú známe z baníckych lokalít stredného Slovenska, predovšetkým z Banskej Štiavnice, v menšej miere z Banskej Bystrice a Kremnice, kam prenikali z nemeckého prostredia. Vyrábali ich baníci od 16. do 1. pol. 20. storočia, ako interiérové dekoratívne predmety, s tematikou baníckeho prostredia alebo biblických výjavov. Meno autora zvyklo byť uvedené na spodnej strane kompozície výjavu, alebo na zátke.

Podľa farebnosti sa vystavovaný predmet viaže ku kremnickému typu. Pochádza pravdepodobne z Hronca. Ústredným motívom je výjav z Golgoty - ukrižovaný Kristus, po stranách má ukrižované dve ďalšie postavy. Pod krížom je stojaca Panna Mária. Súčasťou kompozície sú kopija s listovitým hrotom, kopija s napichnutou špongiou, korbáč, vrhacie kocky, rebrík, džbán, kliešte, mešec, kladivo, váza, pochodne... Celkom kompozíciu tvorí tridsaťdva prvkov.

 

Obsah vkladačky počas reštaurovania, 2009.

Horehronské  múzeum získalo predmet pomerne poškodený a bolo nutné jeho celkové reštaurovanie. Fľaša o rozmeroch 120 x 85 mm s úzkym, 38 mm hrdlom o priemere 20 mm mala chýbajúca zátku, čo spôsobilo vnútorné znečistenie výjavu. Neodborná manipulácia zapríčinila aj ulomenie jednotlivých častí kompozície, zhotovených z rôznych materiálov (lipové drevo, textília, cverna, drôt, traviny). Reštaurovanie si vyžiadalo rozobratie všetkých častí, ich vyňatie z fľaše, očistenie skla, rozobratie častí výjavu, nakonzervovanie ,následnú rekonštrukciu celej kompozície aj pred jej opätovným vložením do fľaše a konečné umiestnenie.

Zbierku reštauroval Pavel Konečný z Novej Bane v roku 2009.

Tlačovú správu zostavila: Mgr. Ivica Krištofová

 

Predmet mesiaca apríl 2016

sekera

Názov: Drevorubačská sekera 

Sekera – najstaršia, od počiatku jediná pomôcka drevorubača.  Prežila nástup všemožných, omnoho sofistikovanejších drevo-rubačských nástrojov a svoje nezastupiteľné miesto v lese i v domácnosti má dodnes. V najstarších obdobiach horehronského drevárstva bola zhotovovaná miestnymi kováčmi, neraz zdobená, nesúca znaky výrobcu, alebo jej majiteľa. Koncom 19. storočia bola už dostupná v továrenských obchodoch, tzv. konzumoch. V danej dobe sekery nemávali normovaný tvar, ani dĺžku, existovali v podstate len dva druhy -  dlhšia, tenká určená pre stínanie a kratšia, s hrubšou hlavou určená na štiepanie dreva. Začiatkom 20. storočia sa na Horehroní objavuje aj tretí typ, tenká sekera so širším ostrím pomenovaná odvetvovačka, používaná na osekávanie konárov a vetiev zo zoťatých stromov. Častým prípadom bol výskyt sekier privezených z iných krajov, alebo cudziny. Typickým príkladom je tzv. marmaroška, sekera rubárov – Marmarošanov, obyvateľov severu dnešného Rumunska, hľadajúcich v horehronských lesoch prácu a lepší život. Vyznačovala sa širokým, oblúkovitým ostrím. Násady sekier, vyrábané najčastejšie z buka, jaseňa, alebo liesky dosahovali v priemere od 80 do 100 centimetrov,  alebo sa vyrábali na mieru, "podľa chlapa". Ostrili sa na brúsoch, osličkami, rašpľou, alebo pilníkom.

Tlačovú správu zostavil: Mgr. Ľubomír Bagačka

 

Predmet mesiaca máj 2016

Názov: Cithara Sanctorum

Juraj Tranovský   (27.3.1592 – 29.5.1937)  bol slovenský evanjelický farár a tvorca českých a latinských duchovných piesní a modlitieb; významný predstaviteľ slovenskej barokovej literatúry. Pochádzal z poľskej evanjelickej remeselníckej rodiny. Vzdelanie získaval v sliezskom Tešíne, nemeckom Gubene, Kolbergu a Wittenbergu a v  českej Prahe. Pôsobil ako učiteľ v Prahe na gymnáziu pri chráme sv. Mikuláša na Malej Strane a od roku 1613 v Holešove. V roku 1615 odišiel do Valašského Meziříčí, kde sa stal o rok neskôr evanjelickým farárom. Po bitke pri Bielej hore (1620) ho vyhnali z Moravy a odišiel do mesta Bielsko. Odtiaľ v roku 1629 odišiel na Slovensko, kde pôsobil v Oravskom Podzámku a neskôr v Liptovskom Mikuláši.  Do úradu bol uvedený 22. januára 1632. 

Tranovského účinkovanie v Liptovskom Sv. Mikuláši nemalo dlhé trvanie. Navzdory tomu v neveľkom mestečku pod Tatrami zrodili sa najrozsiahlejšie i významovo najdôležitejšie diela, ktoré vzájomne súviseli: zbierka modlitieb PHIALA a duchovné piesne CITHARA SANCTORUM. Vydáva ich v jednom čase; najskôr Phialu, bezprostredne za ňou Citharu. Vynakladá všetko svoje snaženie, aby pri nedostatku slovenských modlitebných kníh zaplnil toto biele miesto vo vtedajšej duchovnej spisbe.

Dielo:

1620 - Konffessí Augšpurská - preklad Augsburského vyznania z roku 1530, vyšlo v Olomouci. 
1629 - Posvátných ód alebo hymnov...tri knihy  - zbierka 150 latinských ód a hymien, obsahuje aj Tranovského veršovaný vlastný životopis, nazvaný Záverečné slovo k potomstvu. 

1635 - Čaša kadidiel - zbierka modlitieb
1636 - Cithara Sanctorum - zbierka duchovných piesní

Jeho najvýznamnejším dielom je kancionál Cithara sanctorum, čo v preklade znamená Citara svätých alebo piesne duchovné. Tento spevník sa stal tlačeným evanjelickým spevníkom na Slovensku. Vo svojich piesňach sa zaoberá myšlienkami o svetskej márnosti, pominuteľnosti, o utrpení a nebeskej večnosti a radosti, ale tiež majú sociálny podtón, keďže v nich často vyjadruje sympatiu s chudobou. 
Cithara sanctorum - Písně duchovní staré i nové, ktoré užíva cirkev evanjelická , známa aj pod názvom Tranoscius; prvé vydanie obsahovalo text a nápev 412 piesní, z ktorých vyše 150 preložil alebo zložil sám Tranovský, vyšlo v roku 1636 v Levoči. Toto vydanie bolo prvým notovaným spevníkom vydanom na území dnešného Slovenska. Cithara bola napísaná v češtine (bibličštine). Niektoré texty v neskorších vydaniach boli poslovenčené a posledné vydanie  z roku 1971 obsahovalo i slovenské piesne. Celkove Tranoscius bol vydaný minimálne 215krát.   
A aký bol význam slávnej Cithary Sanctorum? Vskutku dejinný. Evanjelickej cirkvi určila vývoj, po stáročia šírila duchovné hodnoty, viedla k viere a ku kresťanskému životu. V najhorších časoch utrpenia a poníženia ona zachovávala dedičstvo otcov, zrástla so životom slovenského ľudu ako žiadna iná kniha. Piesne z nej si spieval náš človek ráno i večer, v chrámoch i doma, pri krštení i na svadbách..., do nej zapisoval všetky drobné histórie svojich pokolení. Krásne o nej napísal P. Dobšinský: „Poklad to neoceniteľný! Ale ani nebude slovenského domu bez neho! Slovenskí otcovia a hospodári odkladajú si ho v príbytkoch na najvzácnejšie miesto, matere nevydávajú dcéry svoje bez neho. Náš ľud sa neodcudzí od nábožnosti, ani od svojej reči dokiaľkoľvek vo vážnosti je Tranoscius.“

Kancionál bol používaný v evanjelických cirkvách v českých zemiach i na Slovensku a dodnes ho používajú slovenský evanjelici na Dolnej zemi (najmä v Maďarsku a Vojvodine). Svojou Citharou sa stal Tranovský „zákonodarcom a z veľkej miery i zakladateľom duchovnej poézie slovenskej“. Pre evanjelickú cirkev mal význam v udržovaní jeho slovenského charakteru a v tom, že pôsobil proti liberálnym tendenciám v teológii 19. storočia. S ohľadom na význam Cithary pre slovenský národný život a evanjelickú cirkev na Slovensku sa označuje pojmami  veľkoknižka  alebo veľkniha.

Literatúra:

TŘANOVSKÝ, Jiří: Sborník k 300. výročí kancionálu Cithara Sanctorum. Bratislava: Učená společnost Šafaříkova, 1936

VILIKOVSKÝ, Jan: Starší literatura slezská a její význam v literatuře české. In: Slezsko, český stát a česká kultura. Opava, Matice opavská, 1946

BARTKO, Ladislav: O jazyku spevníka Cithara sanctorum z roku 1636 a jeho ďalších vydaní v 17. storočí. In: Slovenská reč, roč. 64, č. 1, 1999

 

 

Predmet mesiaca jún 2016

Názov: Pamätná listina pomníka gen. M. R. Štefánika

Od 5. mája roku 1929 dominuje breznianskemu námestiu pomník generála Milana Rastislava Štefánika. Iniciátormi jeho výstavby boli námestný starosta Brezna Ján Lehotský a Matej Novák, evanjelický učiteľ na dôchodku. Ten sa už v roku 1924 vzdal svojej jednorazovej podpory vo výške 1300 Kčs a poukázal ich mestskej rade, so zámerom  použiť ich na výstavbu a udržiavanie pomníka postaveného prvému ministrovi národnej obrany Československej republiky a padlým Brezňanom v 1. sv. vojne. Mestská rada odsúhlasila týmto založenie základiny, vyhlásila zbierku, do ktorej okrem škôl a kultúrnych spolkov z celého okresu prispeli aj americkí Slováci, pôvodom z Brezna. 

 

Do súťaže s uzávierkou k 1. 1. 1928 sa prihlásilo deväť návrhov, ktoré posúdil  Spolok slovenských umelcov. Prvenstvo získal návrh „Generál – diplomat“ z autorskej dielne akademického sochára Jozefa Pospíšila a  architekta Ing. Emil Belluš, ktorý porota odporúčala aj na realizáciu. Mestská rada 6.2. 1928 rozhodla o realizácii pomníka v celkovej hodnote 94.000 Kčs, navýšenej z pôvodného odhadu o takmer 25 000 Kčs. Aby zodpovedne reprezentoval osobnosť M. R. Štefánika, rozhodli, že  plastiku zhotovia zo 100 % bronzu a podstavec z lešteného travertínu. Základný kameň s listinou, obsahujúcou základné údaje o meste a dobe, položili 28. októbra 1928, pomník s menoslovom deväťdesiat jeden padlých v I. svetovej vojne vyrytým na mramorovej platni, odhalili  počas dvojdňových slávnosti, 5. mája 1929.

 

V ten istý deň, lenže o šesťdesiat jeden rokov neskôr, mesto Brezno zažívalo opäť vzácnu udalosť. Pomník gen. M. R .Štefánika sa vracal na svoje pôvodné miesto, po tom, čo bol roku 1952 na základe rozhodnutia vedenia mesta z pôvodného miesta odstránený. Plastika sa počas tých rokov zachovala takmer v neporušenom stave. Mala len mierne ohnutý šilt a hrudnú časť  poškodenú pri zhadzovaní a na jednej ruke jej chýbal malíček. Ten bol použitý na skúšku vhodnosti použitia kovu po plánovanom roztavení sochy v Hronci. Vďaka súdnosti ľudí, ktorí si historickú aj výtvarnú hodnotu sochárskeho diela a nezmyselnosť zámeru mesta uvedomovali, sa pamiatku podarilo ukrývať v rôznych kútoch mesta  Nakoniec prečkala v debnení na technických službách.

 

Pôvodný podstavec bol poškodený a chýbala aj mramorová platňa s menoslovom. Po vykonaní reštaurátorských prác boli časti travertínových dielcov opäť použité pri realizácii nového podstavca a kópia pôvodnej platne je dnes súčasťou pomníka padlých v2. svetovej vojne. Kópia pomníka  je umiestnená v družobnom meste Brezna, v Meudone, pred hvezdárňou, v ktorej Milan Rastislav Štefánik pôsobil.

 

Správu zostavila: Ivica Krištofová

 

 

Predmet mesiaca júl a august 2016

Názov: Ó, vlasy ...

 

Tradičná kultúra Slovenska vníma veľmi striktne zahaľovanie vlasov u vydatých žien. Muži ukrývali dlhé vlasy svojich manželiek pod krásnymi, regionálne dekorovanými čepcami. Prečo si ich však ženy nemohli ostrihať? Aj napriek náročným a nie práve príjemným účesom, ktoré bolo potrebné zhotoviť pod čepiec, si slovenské ženy nechávali dlhé vlasy pre potešenie výlučne svojich mužov. Ženské vlasy sú pýchou muža. Žiaden z nich však nedovolil, aby krásne vlasy zočil cudzí, preto ich ženy starostilo ukrývali.

„Ženy bez kápok“, takto popisuje jedno nedeľné poobedie kronikár z Heľpy v roku 1935. „27. januára 1935 prišlo do kostola niekoľko žien bez kápok, len s šatkou na hlave. Bola z toho veľká senzácia v dedine. Chlapi toto počínanie udobrovali, ženy, zvlášte staršie odsudzovali. Niektoré z tých žien následkom nátlaku väčšiny o pár dní si pripravili kápky znovu, niektoré ale vydržali a chodia stále bez kápok.“

 

Dôraz na dlhé ženské vlasy siaha ďaleko do západnej mytológie, až k príbehom o germánskej Rapunzel s dlhým copom, uväznenej vo vysokej veži uprostred lesa, dnes známej ako Locika z animovanej rozprávky „Na vlásku“. Ďalšou v rade bola plavovlasá víla Lorelei, ktorá sedávala vysoko na skale nad Rýnom, kde si rozčesávala vlasy a lákala svojim spevom lodníkov s plavidlami do záhuby, rovnako ako antické Sirény. Treticu mýtických žien uzatvára anglosaská šľachtičná Godiva, ktorá oslobodila anglické mesto Coventry od vyplatenia manželom stanovenej pokuty tak, že nahá, zahalená len do svojich vlasov, prešla na koni ulicami mesta.

 

Aké dlhé musia byť vlasy aby sa považovali za „dlhé“ ? Názory na primeranú dĺžku sa rôznia od kultúry ku kultúre. Podľa Nového zákona sú dlhé vlasy u mužov hanebné, zatiaľ čo u žien chvályhodné. V celom západnom svete sa v priebehu kultúrnych revolúcií šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia stali dlhé mužské vlasy výrazným symbolom vzbury proti kultúrnym normám. U žien to bolo obrátene. Dlhé ženské vlasy boli znakom prijatia kultúry, zatiaľ čo vlasy kratšie, ako udáva norma, signalizovali vzburu proti nej. V západných kultúrach sú dlhé vlasy tradične ponímané ako ženská charakteristika, veľmi krátke ženské vlasy sa často popisujú ako chlapčenské, či mužské.

V širokom spektre najrôznejších kultúr a názorov zosobňujú vlasy stupeň ovládania - sexuálneho, morálneho aj iného: tí, ktorí majú vlasy dlhé, podliehajú akejkoľvek kontrole menej než tí, ktorí majú vlasy kratšie alebo vôbec žiadne. Taktiež tí, ktorí majú vlasy ostrihané alebo oholené, sú často tými, ktorí žijú pod spoločenskou kontrolou( napríklad väzni). V starovekom Grécku boli dlhé vlasy symbolom bohatstva a moci, zatiaľ čo oholená hlava bola vhodná skôr pre otroka. Dlhé vlasy mali aj bohovia - Achilles, Poseidon, či Hektor, ako aj najvyšší boh Zeus. V európskom stredoveku boli kratšie vlasy znakom nevoľníkov a roľníkov. Dlhé vlasy slobodných ľudí - germánskych Gótov a franských Merovejovcov symbolizovali posvätnú silu kráľa. Negermánske kultúry nazerali na "dlhovlasých mužov" ako na barbarov. Viacerí vojenskí velitelia sa obávali, že muži s dlhšími vlasmi by mohli bojovať ako ženy. V 60. rokoch 20. storočia s nástupom éry Beatles sa dlhé vlasy, hlavne u mužov, nosili ako  politický alebo kultúrny symbol či protest. Od tej doby sa napríklad dredy stali súčasťou alternatívnych kultúrnych hnutí, usilujúcich sa o vymedzenie svojho životného štýlu. V celom tomto liberálnom desaťročí sa stali  dlhšie vlasy všeobecným znakom vzbúrenej mládeže. Celosvetové rozšírenie dredov spopularizoval v 70. rokoch 20. storočia spevák jamajského reggae, Bob Marley.

Vystavený zbierkový predmet – vrkoč z Pohorelej, bol nadobudnutý do fondu Horehronského múzea ako ukážka tradičného dievčenského účesu na Horehroní.

Tlačovú správu zostavila: Vanda Krištofová

 

Predmet mesiaca september 2016

 

Názov:  Pušky z obdobia SNP

Výzbroj povstaleckej armády tvorili predovšetkým pechotné zbrane predvojnovej, československej výroby pochádzajúce z armádnych zásob a leteckým mostom dodávané sovietske zbrane. V nemalej miere povstalci používali aj ukoristenú výzbroj nemeckého wehrmachtu. Na povstaleckom území sa však objavili aj americké, hlavne protitankové zbrane (Bazooka M1), ktoré v priebehu septembra a októbra 1944 priviezli na letisko Tri Duby bombardéry B-17 z Talianska. V rámci seriálu Predmet mesiaca, sme sa pri príležitosti 72. výročia vyhlásenia Slovenského národného povstania, rozhodli oboznámiť našich návštevníkov práve s niekoľkými exponátmi dlhých palných zbraní, najviac používaných v jednej z najdôležitejších dejinných udalostí nášho národa. Ich pôvod v Československu, Sovietskom zväze a Hitlerovej Tretej ríši tak symbolicky predstavuje bojujúce strane v najkrvavejšom konflikte ľudských dejín.

 

Puška CZ vz.24 bola vyrábaná v priebehu rokov 1924 až 1942 Čs. zbrojovkou Brno. Jednalo sa o opakovaciu pušku systému Mauser 98 s  kapacitou nábojovej schránky 5 nábojov ráže 7,92 mm. Vyznačovala sa dostrelom 2000 metrov. V širokej miere sa používala po celom svete, napríklad v Japonsku, Rumunsku, Guatemale, Číne, Juhoslávii. V Iráne, kde sa od roku 1940 vyrábala, bola známa pod menom "Berno" (podľa mesta Brno). Od roku 1939 tvorila časť výzbroje Wehrmachtu a armády Slovenského štátu.

 

Mosin-Nagant 1891/30, opakovačka vyrábaná v rôznych variantoch (pechotná, dragúnska, kozácka, karabína) v cárskom Rusku, neskôr v Sovietskom zväze od roku 1891 do roku 1965. Počet vyrobených kusov dosiahol približne 37 miliónov. Osvedčila sa už v rusko-japonskej, v oboch svetových, ako aj vo Vietnamskej vojne. Jej schránkový zásobník obsahoval 5 nábojov ráže 7,62 mm. Vďaka svojej presnosti a dostrelu dva kilometre sa od roku 1931 dostala do výzbroje sovietskej armády aj ako ostreľovačská puška vybavená puškohľadom PU 3,5x22, upravenou kľukou záveru a s kvalitnejším vývrtom hlavne.

 

Volksgewehr VG2, opakovacia karabína jednoduchej konštrukcie vyrábaná na sklonku 2. sv. vojny v nacistickom Nemecku. S dôrazom na čo najnižšie výrobné náklady sa jednalo o zbraň veľmi hrubo opracovanú, vyrobenú z menej kvalitných materiálov a vybavenú čo najprimitívnejšími mieridlami, umožňujúcu efektívnu streľbu len na niekoľko sto metrov. Jej schránkový zásobník obsahoval 10 nábojov ráže 7,92 mm.

Zostavil: Mgr. Ľubomír Bagačka

 

 

 

Predmet mesiaca október 2016

 

 

Názov:  Hračky zo Strojsmaltu

História železiarstva na Horehroní je spätá s viacerými lokalitami nášho regiónu.  Mená ako Koháry či Coburg dodnes rezonujú najmä u tých skôr narodených. Práve tieto mená sa významne zapísali do dejín Pohorelského železiarskeho komplexu , ktorý mal vo svojej správe viacero prevádzok i mimo Pohorelej.

 

V Pohorelej však na dávnu slávu železiarstva nadviazal podnik Strojsmalt, ktorý cez mená ako Kovotvar, Tatrasmalt, Omnia postupne v roku 1974 získal štatút národného podniku a dostal názov Strojsmalt Pohorelá n.p. Pohorelá. Výrobný sortiment podniku bol rôzny, jeho súčasťou boli  aj detské hračky. Kým v 50.rokoch tvorili základ produkcie, postupne prichádzal útlm ich výroby, až v roku 1980 výroba hračiek na Pohorelej úplne zanikla. Um a predstavivosť dizajnérov i zručnosť ich výrobcov by sme Vám radi predstavli prostredníctvom zbierkových predmetov Horehronského múzea v Brezne.

 

Príďte si pripomenúť Vaše detstvo, či pokochať sa okom zberateľa pri pohľade na výber hračiek zo Strojsmaltu. Veríme, že Vás predmety z našej zbierky hračiek oslovia a necháte sa aspoň na chvíľu unášať na príjemnej retro vlne.

Zostavila: Mgr. Zuzana Michelčíková

 

 

Predmet mesiaca november 2016

Názov: Povrázky pôrodné

V mesiaci november predstaví Horehronské múzeum v seriáli Múzejné perličky 2016  dva, na prvý pohľad ničím obzvlášť zaujímavé predmety, povrázky. V roku 1974 ich zhotovil  roľník a povozník z Heľpy, Lukáš Bošeľa, ako pôrodnú pomôcku pri telení kráv. Samotné telenie hovädzieho dobytka často vyžadovalo ľudskú asistenciu, ktorej boli nápomocné vystavené pôrodné povrázky určené na ťahanie teľaťa za nohy alebo hlavu. Akékoľvek straty, poranenia či choroby statku mohli vážne ohroziť existenciu väčšiny slovenských vidieckych rodín. 

 

Tur domáci bol neoddeliteľnou súčasťou života vidieckeho obyvateľstva na Slovensku. Keďže je tur mimoriadne hospodársky užitočným zvieraťom sústreďovala sa na neho pozornosť predovšetkým chudobnejších sociálnych vrstiev obyvateľstva. Od chovu kráv závisela nielen mliečna a čiastočne aj mäsitá výživa obyvateľstva, ale aj reprodukcia hovädzieho dobytka a teda i volov na záprah, ktoré mali pre rozvoj poľnohospodárstva na Slovensku nepopierateľne veľký význam. Chov ťažného dobytka bol však limitovaný dostatkom krmovín na prezimovanie. Vlastníctvo záprahových zvierat bolo dôležitou podmienkou vykonávania poľnohospodárskych prác a takmer jediným prostriedkom na dopravu nákladov a osôb najmä do začiatku 20. storočia.

Zostavil:          Mgr. art. Vanda Golianová

 

Predmet mesiaca december 2016

 

Názov:  Vianočné ozdoby

Tradícia vianočného stromčeka sa k nám dostala v priebehu 19. storočia z Nemecka. Práve v nemeckom meste Lauscha sa  v rokoch 1847-1848 objavili i sklenené gule, ktoré slúžili ako ozdoby na stromček. Ako prvý si však tenkostenné sklenené gule dal patentovať Francúz Pierre Dupont v roku 1889. Hoci v našom prostredí sa do domácností dostávali postupne a najprv sa udomácnili v mestskom prostredí, postupom času prenikli aj na vidiek. K spočiatku jednoduchým jednofarebným guliam neskôr pribudli rôzne farby, veľkosti a tvary vianočných ozdôb (srdiečka, figúrky, vtáčiky, špice...).  Kedže ide o ručnú prácu, každá ozdoba z fúkaného skla je originál.

 

Horehronské múzeum v Brezne vlastní niekoľko súborov sklenených ozdôb staršieho i novšieho dáta, z ktorých výber vám v tento predvianočný čas predstavujeme. Príďte ich poobdivovať, možno medzi nimi nájdete i tie z Vianoc vášho detstva.

Zostavila: Mgr. Zuzana Michelčíková

 

 

Your language:

Letná sezóna 2017

 

Zriaďovateľom Horehronského múzea v Brezne je Banskobystrický samosprávny kraj.