Vitajte na stránkach

  

Horehronského múzea v Brezne

 

Krátkodobá prezentácia vybraného zbierkového predmetu. Kurátori mesačne sprístupňujú zbierky, ktoré považujú za jedinečné či výnimočné z pohľadu nás múzejníkov.  

Pozrite si aj Múzejné perličky 2017 a Múzejné perličky 2016.

 

Predmet mesiaca marec 2015

 

Názov výstavy:  Pozvánka na lyžiarske preteky

 

V zbierkovom fonde Horehronského múzea v Brezne sa nachádza jediný písomný dokument, na základe ktorého sa dajú čiastočne rekonštruovať súťažné aktivity v zjazdovom lyžovaní na južnej strane Nízkych Tatier v medzivojnovom období 20. storočia.  Ide o pozvánku  na lyžiarske preteky o Veľkú cenu Nízkych Tatier. História pretekov súvisí bezprostredne s výstavbou Štefánikovej chaty pod Ďumbierom, ktorú vyznávači  bieleho športu začali pravidelne navštevovať od sklonku 20. rokov 20. storočia. Povesť o výborných lyžiarskych terénoch prerástla časom rámec regiónu natoľko, že začali o ne prejavovať záujem lyžiari z celého Československa. Od začiatku tridsiatych  rokov sa zúčastňovali tzv. poslednej rozlúčky so snehom – pretekov, ktoré z regionálneho podujatia nadobudli  časom celoštátny charakter.

 

„Bodku za sezónou“ usporadúvala Slovenská župa zväzu lyžiarov v spolupráci s breznianskych odborom KČST (neskôr Klubom slovenských turistov a lyžiarov) a mestom Breznom  od roku 1934, v poslednom aprílovom  alebo prvom májovom týždni. Preteky pod názvom Veľká cena Nízkych Tatier (pozmenená v 40. rokoch 20. storočia na Veľkú sjazdovú cenu Slovenska) pretrvali až do 70. rokov 20. storočia, kedy  boli z technických príčin preložené do iného lyžiarskeho strediska, až napokon úplne zanikli. Tradíciu obnovili  roku 1999, kedy sa pod týmto názvom uskutočnili preteky v Mýte pod Ďumbierom.

 

„Veľká cena“ bola združenými pretekmi v alpskej kombinácii, určenej pre juniorov, juniorky , ženy aj mužov. Dvojdňovú súťaž otváral zjazd, ktorý  bol vylučovacou disciplínou pre slalom. Zjazdová trať (viac ako tritisíc metrov) bola jednou z najdlhších v Československu s prevýšením 700 – 800 metrov a viedla z vrcholu Ďumbiera, cez jeho široké sedlo až do doliny Trangoška.

 

Organizovanie pretekov pokračovalo aj vo vojnových časoch, s výnimkou roku 1943 a 1945. Od roku 1941sa stala súčasťou pretekov nová disciplína -slalom funkcionárov. Spomienkou na tragickú smrť trenčianskeho zjazdára, ktorý 2. mája 1942 utrpel počas pretekov  smrteľný úraz, sa stal Memoriál Aljoša Halašu, určený pre dorastencov. Prvým víťazom sa stal Vladimír Krajňák z Kežmarku. Jeho meno bolo vyryté do zlatej stuhy  strieborného vavrínového venca, ktorý do súťaže ako večne putujúcu cenu venoval otec zomrelého, lekárnik, fotograf a nadšený športovec PhMr. Ján Halaša. Dodnes tragédiu pripomína miesto nazývané Halašova jama, komplikovaný úsek, v ktorom úzka dolina Trangoška prechádza do otvorenejšieho priestoru pod sedlom Ďumbiera.

 

Tlačovú správu zostavila Ivica Krištofová.

 

Predmet mesiaca apríl 2015

Názov: Zmluva mesta Brezno s Banskobystrickou banskou komorou z roku 1674

V apríli 2015 bude Horehronské múzeum v Brezne vystavovať zbierkový predmet  tematicky sa  viažuci k charakteristike apríla ako mesiaca lesov a k súbežne prebiehajúcej výstave Ľudia a lesy. Ide o zmluvu medzi mestom a erárom, ktorá stanovovala podmienky ťažby dreva v mestských lesoch – pre Brezno, aj pre účely štátu. Breznianske lesy boli kedysi súčasťou Zvolenského lesa, vyhradeného poľovačkám panovníkov Uhorského kráľovstva. Až rozvoj baníctva a kolonizácia postupujúca od 13. storočia proti prúdu Hrona, vyčlenili z tohto lesa chotáre vznikajúcich slobodných banských miest, vrátane Brezna. Neobmedzené hospodárenie Brezňanov s drevom, udelené privilégiom panovníka Ľudovíta Veľkého v  roku 1380, trvalo len dve storočia.

Po tom, čo štát prevzal v roku 1548 podnikanie v stredoslovenskej banskej oblasti a stav okolitých erárnych lesov vyhodnotil ako nepriaznivý, vyhradil si právo rezervovať pre svoje potreby aj lesy patriace mestám. Územie svojho záujmu postupne presunul až na východnú hranicu breznianskeho chotára, k Bacúchu. Časť breznianskych lesov sa tak stala zásobárňou medenorudných baní v Banskej Bystrici. V blízkosti Brezna, v pôvodne mestských lesoch, začali postupne vznikať erárne drevorubačské osady; Beňušský handel  s osadami Filipovo, Gašparovo, Pôbišovo, Podholie, Srnkovo vznikol v okolí pôvodnej baníckej osady Beňuš. Na pravom brehu Čierneho Hrona, vzniklo postupne 13 osád patriacich dnes k Čiernemu Balogu.

Maximiliánov banský poriadok, vydaný v roku 1571, zasiahol jedným zo svojich článkov do súkromného vlastníctva majiteľov lesov najmä v okolí banských miest a vyčlenil ich pre potreby panovníka (ako pôvodného majiteľa) ako „rezervátne lesy“. Tie tvorili palivovú základňu aj pre rodiaci sa Hrončiansky železiarsky komplex, ktorý sa postupne , od roku 1580 z malého hámra stal nakoniec najväčším strediskom hutníckej výroby v Uhorsku.

Aj povýšenie Brezna v roku 1650 na slobodné kráľovské mesto bolo podmienené rezervovaním časti lesov, riek, mostov a ciest pre účely banských a hutníckych  prevádzok  v jeho okolí. Podrobnejšie podmienky určovala zmluva z roku 1674. Stanovila lokality ťažby dreva pre obidve strany, pričom pre potreby štátu vyhradila miesta v blízkosti hlavného toku Hrona. Zaručovala rovnoprávnosť mesta pri love, chytaní vtákov a rýb, umožňovala toto právo aj prenajímať a vymedzila Brezňanom hájený lovný revír. Zmluva bola napísaná v latinčine, ale obsahovala záverečný sumár práv a povinností aj v slovenskom jazyku. Patrí k najstarším písomným prameňom v zbierkovom fonde Horehronského múzea.

Správu pripravila Ivica Krištofová.
 
 

Predmet mesiaca august 2015

Názov: Reklamné predmety smaltovne v Hronci

V dnešnej dobe máme pocit, že reklama na nás útočí zo všetkých strán a v minulosti to určite tak nebolo. Nie je to celkom pravda. Tovary, služby a produkty vždy potrebovali svoju propagáciu a reklama existovala stále, aj keď v kultivovanejšej forme. 

Jednou z reprezentatívnych zbierok Horehronského múzea je aj zbierka smaltu z Hronca. Okrem úžitkových a dekoratívnych predmetov ju tvoria aj výrobky, určené na propagáciu ostatnej produkcie smaltovne. Radi by sme vám túto kolekciu predstavili. Ide o smaltovaný popolník, na ktorom  je natlačený názov fabriky, teda okrem fajčiarskej pomôcky, slúžil aj ako reprezentačný a reklamný predmet. Ďalším predmetom je zmenšenina výlevky, výrobku, ktorý smaltovňa spolu s inými ponúkala. Aj na takom malom priestore, aký tento predmet ponúkal, si zákazník z popisu na zadnej strane, dokázal vytvoriť jasnú predstavu  o produkcii fabriky. Možnosti výzdoby nádob predstavujú porcelánové obdĺžniky, na ktorých  sú jednotlivé ornamenty  vyobrazené. Dva takéto vzorkovníky vlastní aj Horehronské múzeum v Brezne.

K reklame neodmysliteľne patria aj rôzne tlačoviny. Tie sú tu zastúpené etiketami, ktoré si smaltovňa dala vyrobiť na označenie a propagáciu svojich výrobkov. To, ako takéto etikety vyzerali už priamo použité, môžete vidieť na konkrétnom zbierkovom predmete - obedári. Obedáre boli vo veľkej miere využívané práve pracovníkmi smaltovne, ale i robotníkmi z iných fabrík. Nosili si v nich jedlo z domu. Obľúbeným a častým obsahom bol „ fizoľňový prívarok“.

Je teda už len na Vás, či by Vás takáto forma prezentácie upútala a presvedčila dnes pri  kúpe daného výrobku,  alebo Vám tento krátky exkurz do histórie vylúdi len nostalgický úsmev na tvári.  Hrončanom a ostatným pamätníkom z regiónu tieto čriepky z dávnej minulosti  určite pripomenú  ďalšiu z etáp miestnych priemyselných dejín.

História smaltu v Hronci sa začala písať v roku 1885, kedy sa sem presunulo zariadenie smaltovne z vtedajšieho Terebesfejérpataku v Marmarošskej župe (dnešné Rumunsko). Spolu so zariadením smaltovne prišli do Hronca aj odborníci na smalt. Boli to väčšinou Česi, ale aj Nemci a Maďari. Čo sa týka veľkosti, patrila prevádzka v Hronci medzi stredne veľké smaltovne v rámci Uhorska a na prelome storočí dosahovala ročná produkcia podniku 12000 výrobkov. Časť z nich sa v roku 1900 prezentovala na výstave v Paríži. Továreň v priebehu svojej existencie vystriedala viacerých majiteľov. V čase jej vzniku bola štátna, v roku 1901 ju odkúpila súkromná spoločnosť Bartelmus z Plzne a po vzniku ČSR sa jej vlastníkom stal opäť štát. Fungovala až do roku 1943, kedy jej zariadenie odkúpila firma Scholz. Zariadenie a stroje boli prevezené do Matejoviec a smaltovňa v Hronci zanikla.

Správu pripravila Zuzana Michelčíková.

 

Predmet mesiaca september 2015

 

Názov : Plechový zvonec

Vystavené zbierkové predmety predstavujú zlomok slovenskej pastierskej kultúry na hornom Pohroní, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sa na začiatku 20. storočia stalo aj zvonkárstvo. Dobytkári a ovčiari využívali plechové zvonce - klopáre vyrobené zo železného alebo mosadzného plechu. Vykúvaním vyladené hlasy zvoncov cvenganím lokalizovali v horskom teréne pasúce sa stádo.

 

V Podkoniciach, v malej obci Pod Panským dielom, sa v minulosti narodilo niekoľko známych generácií bačov a valachov zo strapáňovského rodu, chýrečných Kostúrovcov. Bača Ján Kostúr Strapáň (nar. okolo r.1890) bol v dobe kedy žil známy nielen v Podkoniciach, ale aj širšom okolí. Spievalo sa o ňom v ľudových piesňach a jeho prímenie Strapáň s hrdosťou používali i nasledujúce generácie. Synom jedného zo známych kostúrovských bačov je aj Jaroslav Kostúr (nar. 1956), dnes najmladší podkonický zvonkár. Remeslu sa prvé generácie zvonkárov vyučili v Moštenici, u zvonkára Alfonza Vuoska.

 

Na Slovensku bolo zvonkárstvo domáckou výrobou a doplnkovým zamestnaním, ktoré najdlhšie pretrvalo v horských oblastiach s rozvinutým salašníctvom. V súčasnosti však opäť prežíva svoju renesanciu. Medzi vystavenými zbierkovými predmetmi nájdete zvonce rôznych veľkostí i kvality, ako aj počiatočný materiál, ktorému dáva zvonkár svojou  prácou nielen tvar ale aj hlas.          

 

Správu zostavila Vanda Krištofová.

 

Predmet mesiaca november 2015

Názov výstavy:  List Martina Rázusa

Zažltnutý dvojhárok, text písaný tušom, známy rukopis prezrádzajú, že ide o vzácny dokument staršieho dáta. Je to pravda. V roku 2011 sa dostal do zbierok Horehronského múzea list, ktorý precestoval pol sveta. Nie ako by sme si mysleli, zabudnutý, nedoručený, ale ako starostlivo uchovaná  pamiatka na človeka, ktorého si ľudia vážili a ctili. Pochádza z korešpondencie Martina Rázusa v čase jeho pôsobenia v Moravskom Lieskovom a 21.januára 1928 bol adresovaný Samuelovi  Peressényimu, farárovi v Záriečí. Zmieňuje sa o významnej etape života Martina Rázusa - súvisí s  návrhom zvoliť ho do úradu biskupa Evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku a vypovedá tak zároveň aj o vývoji udalostí  a pomeroch v evanjelickej  cirkvi. 

Táto vzácna písomnosť bola súčasťou  súkromného archívu Igora Peressényiho, ktorý spravoval jeho syn Samuel v Toronte. Horehronské múzeum získalo list od tamojšieho Klubu Martina Rázusa. Klub Martina Rázusa v Toronte (Kanada) vznikol v roku 1929 na pôde miestneho Slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru sv. Pavla. Prezentuje sa v Toronte a južnom Ontáriu,  predovšetkým organizovaním rôznych programov, ktoré odrážajú myšlienky Martina Rázusa, s ich pozitívnym prínosom pre dnešok. V súčasnej dobe má klub už viac ako 60 členov. Iniciátorom založenia klubu bola Katarína Kozáková, ktorá je zároveň aj predsedníčkou. 

Tlačovú správu zostavila Hana Peterajová.

Your language:

Letná sezóna 2017

 

Zriaďovateľom Horehronského múzea v Brezne je Banskobystrický samosprávny kraj.